Španielsko : 28.8. – 10.9.2016

Sedem študentov zo SPŠ Mikovíniho spolu s RNDr. Valentínou Vajsovou, manažérkou projektu pre mobility do anglicky hovoriacich krajín, absolvovali v Malage dvojtýždňový pobyt v rámci projektu „Mobilita – najlepšia cesta za európskym pracovným úspechom“.

V chemických laboratóriách sa výborne „zapísali“ dvaja chemici, Braňo a Ondro. Zamestnávatelia boli nadmieru spokojní s ich vedomosťami, zručnosťami, prístupom k práci a ochotou učiť sa.
Dve študentky odevného dizajnu, Ľudmila a Zuzana, pracovali v popredných návrhárskych firmách, kde práve finišovali s novou kolekciou na nadchádzajúcu veľkú módnu prehliadku, ktorú bude uvádzať aj celoštátna televízia. Dievčatá pracovali s luxusnými materiálmi. Hoci práca bola veľmi náročná, predstavovala úžasnú odbornú skúsenosť.

Študenti grafického dizajnu, Nikoleta, Rebeka a Tereza, pracovali vo firmách, ktoré navrhovali a vyrábali reklamné predmety. Študentom sa veľmi páčila príjemná atmosféra vo firmách a priateľskosť nadriadených i kolegov, ktorí ich pozvali na typické španielske špeciality.

Vo voľnom čase v rámci spoznávania kultúry študenti navštívili viaceré zaujímavé miesta. V Mijas, známom ako biele mestečko, podľa typicky bielej farby domov v kopcoch nad morom, po prehliadke mesta sme sa zúčastnili ochutnávky španielskych syrov, delikates a miestneho sladkého vína.

Návštevou Gibraltáru, exklávy Veľkej Británie, študenti zažili autentickú atmosféru Británie s typicky červenými poschodovými autobusmi, poštovými schránkami a telefónnymi búdkami. Sprevádzal nás nesmierne erudovaný sprievodca, ktorý nás neraz rozosmial typickým britským humorom. Na útese nad mestom šantili opice s mláďatami a navštívili sme i zaujímavú jaskyňu priamo v útese s nádhernou koncertnou sálou. Oceán v celej jeho živelnosti sme obdivovali v meste Tarifa, kde sme sa vyšantili v obrovských studených vlnách a počas príboja sme nestačili odnášať veci do bezpečia. V meste Ronda, postavenom na vysokých útesoch nad hlbokou priepasťou, do ktorej sa dalo zísť až na dno popri vodopáde, sme videli autentické arabské kúpele i starú vodnú elektráreň.

Domov sme sa vrátili plní pozitívnych zážitkov a dojmov a hlavne bohatší o nové vedomosti a skúsenosti. Na záver chcem povedať, že okrem toho, že som na našich študentov veľmi hrdá za to, ako si v zahraničí počínali, som im tiež vďačná za pekné chvíle, ktoré som s nimi vo svete prežila.

RNDr. Valentína Vajsová

Dojmy, zážitky a reakcie študentov

Nikola Jakušová: V práci
Bolo presne 12 hodín, teplota vzduchu opäť stúpla, no nebola jediným dôvodom, prečo som ostala spotená a nervózna. Keď sa otvorili posuvné dvere, ovalil mal ľadový oblak vzduchu. Hmmh, majú tu klímu, super, pomyslela som si. Akýsi nízky pánko zastal predo mnou. Bol to typický Španiel, na džínsoch mu svietil kožený opasok, na hlave mal slamený klobúk. Jeho španielčina bola dokonalá a ako je už zvykom, privítal ma hlasným OLÁ a miliónmi bozkov, čo vo mne vyvolalo pocit pokoja. Na tvári sa mi ihneď objavil hollywoodsky úsmev, to aby som dobre zapôsobila. Pani profesorka a vedúca našej malej španielskej výpravy Zuzana, ma predstavila celej jeho propagačnej firme Publicmar. Všetko prebehlo hladko a na druhý deň som už do firmy prišla v pracovnom odeve ako ďalší člen tímu. Trochu sme mali problémy v komunikácii. Nový kolegyňa a neskôr i priateľka Karin mi povedala, žer pre Španielov je angličtina ťažká, pretože znie tvrdo. No na moje prekvapenie, pochopili sme sa vo všetkom. V Publicmar si precvičili výslovnosť angličtiny a ja zase neverbálnu komunikáciu. Najviac času som strávila s Máriom, ktorý bol veľmi milý a obetavý človek. Na moju rodnú krajinu zareagoval nadšeným: „Milujem Sagana!“ Spolu s Máriom som laserom tlačila logá rôznych firiem na perá. Na počítači som nastavila potrebné údaje a za hodinu, dve som potlačila 500 pier. Tak isto som mala ku všetkému prístup, videla som, ako funguje celá firma od skladu až po rozvoz balíčkov. Mala som možnosť vyskúšať čokoľvek. I prácu na šijacom stroji, ktorá mi však absolútne nešla. No aspoň som rozveselila kolektív. Posledný deň ma tím Publicmar pozval na obed, vyskúšala som rôzne špeciality, dokonca nebol problém ani to, že som vegetariánka. Kto by povedal, že taká vyprážaná paprika alebo baklažán chutia tak vynikajúco! Keď som sa vo firme lúčila, tlačili sa mi slzy do očí, títo ľudia mi prirástli k srdcu. Navzájom sme si vymenili kontakty, urobili poslednú „selfie“ a Karin mi dokonca dala svoje telefónne číslo. Povedala, že chápe, že taká dovolenka niečo stojí, no veľmi radi by ma uvideli znovu a ak budem mať cestu do Španielska, jej dvere sú pre mňa otvorené. Vraj aj o polnoci.

Ondro Hruška: Let a práca
Celé to začalo už vo Viedni na letisku. Prvý let v živote jednoznačne stojí za zmienku. Ťažko opísať, aké to bolo, keďže pri mojom spôsobe myslenia som skôr myslel na to, ako sa taký kolos môže udržať vo vzduchu. Určite to bol skvelý zážitok a dúfam, že si to ešte zopakujem. Po prílete do Malagy na mňa čakalo prekvapenie v podobe luxusného ubytovania, na ktoré ja, chlapec z dediny, nie som zvyknutý. Veľkým prekvapením pre mňa bolo, že na posteliach chýbali prikrývky…až v noci som tomu pochopil. Po príchode sme v byte doma dlho nevydržali…len čo sme sa ubytovali, už sme sa ponáhľali na pláž. Pre mňa osobne to bol ďalší nezabudnuteľný zážitok. Prvý deň som do práce prišiel skôr, keďže som nevedel, ako presne jazdia spoje. Hneď ráno som dostal plášť, potom mi Manolo, ktorý ma mal na starosti, veľmi ochotne ukázal celú firmu a zoznámil ma s ďalšími pracovníkmi. Neskôr mi ukázal moje hlavné pracovisko, teda mikrobiologické laboratórium. Keď začal s vysvetľovaním mojej pracovnej náplne, už som bol vo svojom živle a on rýchlo pochopil, že viem, čo mám robiť. Do konca mojej pracovnej doby som zvládol všetky činnosti v tomto labáku. Manolo hovoril pomerne dobre po anglicky, teda nebol problém sa dohovoriť, no a s ostatnými sme sa dorozumievali internacionálne…rukami-nohami. Ďalší deň v práci bol veľmi zaujímavý, keďže laborantka neprišla do práce zo zdravotných dôvodov. Pre mňa to znamenalo, že jej prácu som robil ja, teda keď som ráno prišiel, mal som pripravených asi 30 vzoriek určených na mikrobiologickú analýzu – nebol čas sa zašívať.

Braňo Budoš: Práca a spoznávanie Malagy
Čakal nás prvý deň v práci, ja som sa vybral peši, aby som si aj mesto obzrel a našťastie som trafil. V práci ma už čakal šéf, laborantka Marína a neskôr aj sekretárka Pepi prišla. Ja som im odovzdal darčeky, knihu o Slovensku, ktorá žiaľ nebola v španielčine a slovenské korbáčiky. Boli veľmi potešení darčekmi, ktoré som im odovzdal a ihneď začali oberať krásy Slovenska. Mňa zatiaľ zaúčala Marína v labáku, ako sa s čím pracuje, ja som však len prizeral. Neskôr na byte sme spoločne rozprávali, aké máme dojmy z nových prác. Prišiel čas praxe. Na stole ma už čakali vzorky bazénových vôd, u ktorých som mal robiť analýzu kyseliny izokyanúrikovej, konduktivity, chloridových aniónov a pH. V mikrobiológií sme potom filtrovali vody, u ktorých bolo podozrenie na mikroorganizmy a následne sme filtračné papieriky umiestnili do označených skúmaviek. Večer nás naša španielska hostiteľka Zuzana zobrala do mesta poukazovala nám Málagu, pláž Malagueta, starý rímsky amfiteáter, arabskú pevnosť a iné významné budovy Málagy. Celkovo vnímam zahraničnú prax v Španielsku ako veľmi prospešnú, poučnú a užitočnú súčasť štúdia na našej škole.

Ľudmila Uhrínová: Let, práca a voľný čas
Z Viedne sme leteli za východu slnka. Let bol veľmi zaujímavý, keďže som do vtedy vôbec neletela. Výhľady boli úchvatné. Všetko sa zdalo byť zrazu tak maličké. Polia pôsobili ako tá najmäkšia perina, zato lesy sa javili hranato a ostro a nad tým všetkým oblaky sťa by nadýchaná pena z vaječných bielkov.
Ja som pracovala v salóne u Angela čo sa vyslovuje Anchel, neskôr mi povedali že je to najlepší návrhár v meste. Keď sme tam prišli Angel nás s radosťou privítal. Neskôr prišla Maria, vedúca dielne a všetko ohľadne mojej práce sme dohodli. Keď som prišla do práce po prvý krát, všetci v dielne ma s radosťou vystískali. Boli veľmi milí a zaujímali sa o mňa. V práci som šila ručne. Ako prvé som stehovala overaly, nohavice a košeľu. Ďalšie dni som šila šaty s čipiek. Boli už ušité a ja som na prsia a po obvode bokov nahusťovala, takže čipku som musela pekne poobstrihovať, naaranžovať, našpendliť a potom prišiť tak, aby nebolo vidieť, že tam bola prišívaná. Vyzeralo to tak ako by tam bola vyšitá, ako by tam bolo od začiatku a nie že je tam dopĺňaná. V piatok na obed sa rozložil stôl a urobilo sa všetko tak ako inokedy. Ženy doniesli jedlo pre všetkých, a každý si mohol zobrať to, na čo mal chuť. Ja som im doniesla domácu slaninku a klobásku. Ukázala som im, ako sa má krájať slanina a čo z toho sa má jesť. Veľmi mi to chutilo hlavne slaninka. Podvečer som si rada zašla do mesta. Večer to tam žilo viac ako cez deň. V meste boli pouliční umelci, zabávači a hudobníci. Páčili sa mi hlavne etnoshopy, každý bol iný a mali tam spustu zaujímavých vecí.
Cez víkend sme boli na výlete v Mijas. Je to mestečko neďaleko Málagy. Pre toto mestečko je typický oslí taxík. V kostoloch majú vždy čerstvé kvety a nádhernú výzdobu. Najzaujímavejšou vecou v kostole je socha Panny Márie, ktorá má ľudské vlasy. Vlasy soche môže darovať len mladá panna. Pre rodiny v Mijas je to veľká pocta. Potom sme mali ochutnávku rôznych dobrôt a vín z okolia Malagy.

Zuzana Lehká: Práca, mesto, moderné umenie a plavba po mori
Ráno som sa veľmi tešila do práce. Keď som našla prácu bola som veľmi šťastná, že som nezablúdila. Po chvíli prišla moja šéfka a spolu sme upratovali dielňu, potom som niečo stehovala. Nakoniec som sa pokúšala šiť na stroji, ktorý bol dosť zaprášený a na spodnú niť stekal olej. Najprv mi to veľmi nešlo. Neskôr sa to zlepšilo. Zato večer bolo super, išli sme sa prejsť všetci aj s pani profesorkou do arabského paláca. Bol nádherný, ako z tisíc a jednej noci, kvitlo tam veľa pekných kvetov, z roztomilých fontánok striekala voda a našli sme tam dokonca kovovú vaňu z vodou. Z hradieb bol úžasný výhľad. Po prehliadke paláca sme sa prechádzali cez mesto a po pláži až k prístavu. Občas sme len tak sedeli, oddychovali a kochali sa pohľadom na pobrežie. V prístave sme nás pristihol západ slnka. Po posedení na káve sme sa vydali na romantickú, večernú plavbu loďou. Vôbec nám nevadilo že na lodi bolo trochu zima, kochali sme sa pohľadom na more. Mne osobne najviac učaroval maják, vždy som chcela vidieť na živo maják. Na byt sme sa vrátili unavení, ale šťastní a plní zážitkov. Raz po robote sme išli do múzea moderného umenia. Ešte predtým sme si však posedeli v kaviarničke a pozreli obchod s knihami. V múzeu sa mi niektoré diela páčili veľmi, iné menej, niektorým som neporozumela a boli aj také, čo ma úplne nadchli a párkrát som sa k nim vrátila. V meste bolo večer pekne, hudobníci, predavači mandlí a jazmínových vetvičiek boli na každom rohu. Celkovo bolo v meste večer viac ľudí ako cez deň. Stretli sme trolla a samozrejme sme sa s ním museli vyfotiť. Povedal nám že túto prácu robí 15 rokov a bolo vidieť, že ho baví robiť ľuďom radosť.

Terka Říhová: Gibraltár
Jeden deň z nášho pobytu v Španielsku sme sa rozhodli venovať návšteve Gibraltáru. Už predtým som počula, že je tam krásne a dá sa odtiaľ vidieť Afrika… Bola som rada, že sa o tom môžem presvedčiť na vlastné oči. Od Malagy to bolo dosť ďaleko a tak sme vyrážali už o siedmej ráno. Na Slovensku je ranné vstávanie úplne bežné, avšak Španieli o tomto čase ešte spia a vonku sa len veľmi pomaly začína rozvidnievať. Vydali sme sa na cestu a asi po dvoch hodinách sme dorazili na miesto. Tam nás čakal autobus so sprievodcom, ktorý nás zobral na prehliadku po meste, ukázal nám napríklad maják, od ktorého možno vidieť až do Afriky… avšak vtedy boli v diaľke oblaky, tak sme sa dívali iba na oceán. Neskôr sme sa boli pozrieť na rozšantené opice, ktoré mali práve mláďatá. Sú to jediné voľne žijúce opice na európskom kontinente. Potom sme sa poprechádzali po meste, aby sme si užili typické britské uličky s červenými poschodovými autobusmi a poštovými schránkami a nemuseli závidieť spolužiakom v Londýne. Na spiatočnej ceste sme sa zastavili pri oceáne, kde sme sa okúpali, a zostali sme tam, až kým nás z pláže nevyhnal príliv. A nakoniec sa nám predsa ukázala aj Afrika….

Rebeka Evana Brkalová: Ronda
Naklonila som sa cez zábradlie kamenného mosta, spájajúceho dve obrovské skaly, na ktorých boli roztrúsené malé biele domčeky. Po do mnou sa rozprestierala hlboká priepasť. Čím hlbšie sa mi kĺzal pohľad, tým bola väčšia tma. Zo skál sa do rokliny rútil vodopád. Nachádzali sme sa v stredovekom mestečku Ronda, ktoré sme si vybrali vďaka nádherným fotkám, ako našu poslednú destináciu pri spoznávaní Španielska. Mali sme tiež ohromné šťastie, zhodou okolností sa tam konala Féria. Každé mesto má svojho patróna, ktorého na Férii oslavujú. Ulice boli plné nádherne vyobliekaných dievčat a žien v typických šatách bohato zdobených volánmi, s vejármi a ružami vo vlasoch. Všade okolo nás rozvoniavala paella, ktorej sme neodolali a vychutnávali si ju za sprievodu flamenga, ozývajúceho sa po celom meste. Nad hlavami na sa nám hompáľali lampióny a my sa vyhrievali v horúcich lúčoch Andalúzie.

footer logo-01
BBSK_logo-vertikal-biele-web

Kontakty

Škola umeleckého priemyslu

Informácie o študijných odboroch:
Ing. Peter Coplák – 0908 343855
vychovny.poradca@mikovini.sk

Spojovateľka: 045/6911431
Email: sup@mikovini.sk

Copyright 2020 © Škola umeleckého priemyslu