SPŠ Samuela  Mikovíniho privítala prof. Dr. Viliama Kriváňa, svetovú kapacitu v oblasti analytickej chémie.

September – mesiac návratov. Do náručia svojej Alma mater sa vracajú čerství maturanti i absolventi z čias dávno minulých. Prof. Dr. V. Kriváň chcel ukázať svojím vnúčatám, svojej rodine, miesta, ktoré sa vryli do jeho srdca a ovplyvnili aj jeho profesionálne smerovanie.

Svoju návštevu ohlásil u riaditeľa školy Ing. Jána Totkoviča  a v riaditeľni školy zaspomínali na osobnosti školy a časy chemické. Pán profesor , čerstvý osemdesiatnik /nar. 1933 /, s dušou mladíka, viditeľne pookrial. Jeho spomienky neodvial vietor. Neuveriteľnou slovenčinou /od r. 1967 žije v Nemecku / sa rozhovoril : „Svoju story  vám musím porozprávať, možno by ju mali počuť aj vaši žiaci...Narodil som sa v chudobnej viacdetnej rodine v Sklených Tepliciach, kde som vychodil ľudovú školu  .Moja sestra žila v Handlovej, kde som navštevoval meštianku a dvaja profesori, ruskí emigranti, presvedčili mojich rodičov, aby mi umožnili ďalšie štúdiá. Prihlásil som sa na chemickú. Denne som dochádzal a neraz sa mi prihodilo, že som zaspal ,žiadny ďalší autobus nešiel , a tak som cestu do Štiavnice meral pešo alebo na bicykli. Na chemickej učili úžasní učitelia : prof. Samuel Stankoviansky, Elemír Kubíni, prof. Jozef Vášáry,  Zolo Záborský. Riaditeľ S. Stankoviansky mi vštepil také základy chémie a svojím neopakovateľným ľudským prístupom vo mne vzbudil zápal, ktorý ma sprevádza po celý môj profesionálny život. V 3. ročníku si ma zavolal a vraví mi : „Krivánko, dostal som takúto žiadosť, /písal sa rok 1951/, v istej továrni našli v paradajkách vysoký obsah olova a cínu a my ho musíme stanoviť !“

Po maturite som pokračoval v štúdiu na SVŠT v odbore analytická chémia. Po jej absolvovaní som zostal ako asistent a venoval som sa aj výskumu. Naraz som dostal pozvanie z   Viedne od prof. Bródu, kde mi ponúkli možnosť  štipendijného pobytu na Univerzite vo Freiburgu.  Tak sa začala moja dobrodružná púť, ktorá mala trvať 2 roky, len toľko mi povolili z bývalého pracoviska . Ja, mladý človek, ktorý nevedel slovka po anglicky, som sa zrazu ocitol v nukleárnom centre a prvýkrát som videl cyklotrón.  Po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR ma kontaktoval nemecký novinár, aby som sa vyjadril. Nuž som vyjadril svoj názor, východní Nemci ho reprodukovali a ocitol som sa na čiernej listine. Mal som azylový pas, dostal som vyrozumenie, že sa do 2 týždňov aj s rodinou musíme vrátiť. Napriek svojej láske ku Slovensku, k jeho ľuďom , som sa rozhodol zostať. Navyše onedlho som dostal pozvanie vystúpiť so svojím referátom na konferencii v Paríži. Pripravoval som sa 4 mesiace, nepoznal som dňa ani noci, ale moja účasť bola podmienená súhlasom ministerstva vnútra v Bonne. Navyše Nemecko nebolo vtedy členom OSN. Napokon som povolenie vycestovať dostal a moju prednášku ocenili významní európski chemici. Po mojom návrate sa rozkrútil kolotoč okolo nemeckého občianstva, na ktoré sa čakalo 10 rokov ! Moja manželka , tiež chemička, sa dovtedy venovala deťom, stála pri mne a rozhodli sme sa zostať. Museli sme legalizovať náš pobyt, len kolky na úradné listiny nás takmer zruinovali. Po mnohých váhaniach som prijal pozvanie od prof. Tölga viesť Rádioanalytické laboratórium na Inštitúte Maxa  Plancka  v Sttutgarte. Neskôr som sa dozvedel , že na Univerzite v Ulme potrebujú človeka. Zúčastnil som sa konkurzu , na ktorý prišlo 35 uchádzačov. Vybrali nás 5 a prešli sme verejným konkurzom, ktorý bol objektívny, nikoho som tam nepoznal. Skoro som spadol zo stoličky, keď som začul svoje meno. Stal som sa riaditeľom Ústavu analýzy vysokočistých materiálov na Univerzite v Ulme. „

Cena, ktorú musel  prof .Dr. Viliam Kriváň zaplatiť, bola privysoká. Musel opustiť Slovensko –krajinu, ktorú miloval nadovšetko. Dnes ju hrdo  ukazuje svojim vnukom. Spolu sa vybrali po stopách mladosti a stredoškolských štúdií na Vyššej štátnej  priemyselnej škole chemickej v Banskej Štiavnici.

Mgr. Beáta Chrienová